Pojem výchovno-vzdelávací proces nás nabáda k tomu, aby sme ho chápali len ako činnosť zameranú na výchovu a vzdelávanie. To za staršie, klasické chápanie – žiaci chodia do školy, aby získali nové vedomosti, zručnosti a návyky, aby boli vychovávaní v súlade s požiadavkami spoločnosti a pod. Prirodzene, tieto úlohy škola plní aj dnes, a bude já plniť aj v budúcnosti. Avšak aj ten, kto sa priamo nezaoberá školou, školstvom a výchovou mládeže, si uvedomuje, že v rámci týchto dvoch „hlavných " úloh – výchova a vzdelávanie – plní škola veľa ďalších úloh. Spomenieme aspoň niektoré z nich:
- oblasť vzdelávania (kognitívna): vedomosti, spôsobilosti,formatívnosť (rozvoj poznávacích schopností), samostatnosť, rozvoj schopností, tvorivosť, autodidakcia...,
- oblasť výchovy (postoje): citová oblasť, sebavýchova, hodnotová orientácia, sebahodnotenie, socializácia, empatia, sociálno-komunikatívne zručnosti...
- oblasť psychomotorická (motorické zručnosti): pohybové zručnosti, práca s nástrojmi ...
Iste netreba osobitne prízvukovať, že požiadavky na výchovno-vzdelávací proces neustále rastú. Jeho zdokonaľovanie někdy také staré ako školovanie. To za možné dokladovať viacerými snahami a myšlienkami všetkých pokrokových pedagógov. Skutočnosťou někdy však aj to, že skvalitňovanie a prehlbovanie účinnosti výchovno-vzdelávacieho procesu sa stalo veľmi aktuálnym v našom dvadsiatom storočí, najmä v ostatných desaťročiach, čo za spôsobené obrovským rastom množstva poznatkov vo všetkých vedných odboroch. Tak zreteľom na tento fakt pedagogika postrehla, že dochádza k disproporcii, k rozporu medzi poznatkami, rastúcimi potrebami spoločnosti a možnosťami jedinca, ale aj školy zvládnuť narastajúce množstvo poznatkov. Tento rozpor na hnacou silou - činiteľom, ktorý vedie pedagógov prakticky všetkých krajín k hľadaniu a overovaniu účinnejších metód a foriem výchovno-vzdelávacej práce, vedie súčasne k rozvíjaniu pedagogickej teórie, ktorá spätne pôsobí na prax. Popri vedecko-technickom pokroku, lepšie povedané v úzkej spojitosti s ním, sú to aj zmeny životného štýlu, akcelerácia vývinu mládeže, nové poznatky o učení a rad ďalších činiteľov, ktoré výrazne ovplyvňujú doterajšiu pedagogickú prax a vedú k jej skvalitneniu
Obsah
1. UČITEĽ A ŽIAK VO VÝCHOVNO-VZDELÁVACOM PROCESE
1.1 Výchovno-vzdelávací proces a súčasnosť
1.2 Učiteľ – subjekt výchovno-vzdelávacieho procesu
1.3 Žiak - subjekt výchovno-vzdelávacieho procesu
1.4 Využitie výskumných metód pri poznávaní žiakov
1.5 Interakcia
2. VÝCHOVNO-VZDELÁVACÍ PROCES A JEHO VÝCHOVNOSŤ
3. VÝCHOVNO-VZDELÁVACÍ PROCES A JEHO HUMANIZAČNÉ ASPEKTY
3.1 Strach vo vyučovaní
3.2 Škola – dielňa ľudskosti
4. VYUČOVACIA METÓDA A JEJ ÚČINNOSŤ
4.1 K pojmu vyučovacej metódy
4.2 Didaktická účinnosť metódy
4.3 Efektívnosť vyučovacej hodiny a vyučovacej metódy
4.4 Metódy vyučovania vedúce k aktivite a tvorivosti
4.5 Pohľad na prax
5. O ŠTÝLOCH UČENIA SA ŽIAKOV
5.1 Štýl a štýly učenia
5.2 Ako možno diagnostikovať štýly učenia
5.3 Možnosti ovplyvňovania štýlov učenia.
6. SEBAREFLEXIA PRÁCE UČITEĽA
6.1 Pojem sebareflexie
6.2 Metódy a techniky sebareflexie
6.3 Význam sebareflexie
7. ŠKOLA A BUDÚCNOSŤ
7.1 Spoločnosť a škola
7.2 Učiteľ a budúca škola
7.3 Cesta k inováciám
7.4 Škola a počítače
Ciele a tematické okruhy publikácie
Hlavným cieľom publikácie je poskytnúť učiteľom a budúcim pedagógom hlbší pohľad na pedagogicko-didaktické otázky, ktoré sú v bežných učebniciach menej rozpracované, a podporiť ich v profesijnom raste prostredníctvom tvorivých a humánnych prístupov k výučbe.
- Analýza vzťahov medzi učiteľom a žiakom ako subjektmi výchovno-vzdelávacieho procesu.
- Skúmanie výchovných aspektov vyučovania a využitie výskumných metód pri poznávaní žiakov.
- Optimalizácia vyučovacieho procesu prostredníctvom moderných didaktických metód a zvyšovanie ich účinnosti.
- Diagnostika a rozvoj individuálnych štýlov učenia žiakov v kontexte školskej praxe.
- Význam sebareflexie ako nástroja pre neustále zdokonaľovanie práce učiteľa.
Auszug aus dem Buch
1.3 Žiak - subjekt výchovno-vzdelávacieho procesu
Pedagogika a didaktika nechápe žiaka už len ako objekt učiteľovho pôsobenia, ale doceňuje ho aj ako významný subjekt - to je v ostatných rokoch mimoriadne zdôrazňované. Pravda, inou stránkou je to, či je žiak subjektom aj v reálnej školskej praxi. Či už odpovieme áno alebo nie, odpoveď bude len čiastočne pravdivá. Sú učitelia, ktorí žiakov naozaj doceňujú ako významný subjekt, ale sú aj školy, v ktorých sa pracuje značne klasicky, v ktorých je žiak pasívnym prijímateľom nových vedomostí, je iba objektom pôsobenia učiteľa.
Na tomto mieste si dovolíme pripomenúť nasledovné: Posudzovať a vyjadrovať sa k práci škôl vonkoncom nie je jednoduché. Každá škola, každý učiteľ sa nazdávajú, že pracujú dobre, ba až výborne. Neraz sme na naše príspevky v pedagogickej tlači zaznamenali reakcie zo škôl, ktoré sa „bránili“ a dôvodili, ako a čo robia v záujme žiakov, v záujme zvyšovania efektívnosti výchovno vzdelávacieho procesu a pod. Skúsenosti nám naznačujú, že spravidla reagujú tie školy a tí učitelia, ktorí vo svojej praxi uplatňujú inovatívne prístupy. Istú časť škôl a učiteľov tieto „hodnotenia praxe“ zaujímajú menej, ich argumentom sú najčastejšie kritiky na náročnosť obsahu vzdelávania, na počty žiakov v triedach, na nedostatočné materiálno-technické vybavenie školy a pod.
Zhrnutie kapitol
1. UČITEĽ A ŽIAK VO VÝCHOVNO-VZDELÁVACOM PROCESE: Kapitola analyzuje výchovno-vzdelávací proces ako interaktívny vzťah, kde žiak vystupuje ako rovnocenný subjekt a učiteľ ako organizátor využívajúci rôzne výskumné metódy.
2. VÝCHOVNO-VZDELÁVACÍ PROCES A JEHO VÝCHOVNOSŤ: Zameriava sa na prepojenie vzdelávacej a výchovnej funkcie, kritizuje výchovný formalizmus a navrhuje celostný prístup k výchove žiaka.
3. VÝCHOVNO-VZDELÁVACÍ PROCES A JEHO HUMANIZAČNÉ ASPEKTY: Rozoberá potrebu humánnejšej klímy v škole, problematiku strachu žiakov vo vyučovaní a víziu školy ako „dielne ľudskosti“.
4. VYUČOVACIA METÓDA A JEJ ÚČINNOSŤ: Definuje vyučovaciu metódu v kontexte komplexných podmienok procesu a analyzuje možnosti zvýšenia jej didaktickej účinnosti, aktivity a tvorivosti žiakov.
5. O ŠTÝLOCH UČENIA SA ŽIAKOV: Vysvetľuje koncept štýlov učenia, ich diagnostiku a zdôrazňuje nutnosť rešpektovať individuálne rozdiely žiakov pri pedagogickom vedení.
6. SEBAREFLEXIA PRÁCE UČITEĽA: Predstavuje sebareflexiu ako kľúčový nástroj učiteľa pre prehodnocovanie a skvalitňovanie vlastnej pedagogickej činnosti na základe skúseností a spätnej väzby.
7. ŠKOLA A BUDÚCNOSŤ: Záverečná kapitola predkladá prognózu zmien v školstve smerom k tvorivej, humánnej a slobodnej škole pre 21. storočie.
Kľúčové slová
Pedagogicko-didaktická práca, výchovno-vzdelávací proces, učiteľ, žiak, interakcia, modernizácia vyučovania, didaktické metódy, sebareflexia, humanizácia školy, štýly učenia, tvorivosť, diagnostika, výchovnosť, efektívnosť, mastery learning.
Často kladené otázky
O čom je v skratke táto odborná práca?
Táto publikácia sa komplexne venuje pedagogicko-didaktickej činnosti učiteľa, pričom kladie dôraz na modernizáciu vyučovania, potrebu humanizácie vzťahov v škole a zvyšovanie kvality výchovného pôsobenia.
Ktoré sú hlavné tematické okruhy knihy?
Medzi hlavné témy patrí vzťah učiteľa a žiaka, problematika strachu v škole, didaktické metódy zvyšujúce aktivitu, typológia štýlov učenia žiakov a metódy sebareflexie učiteľa.
Aké je primárne cieľové zameranie autorských úvah?
Cieľom je inšpirovať učiteľov k prechodu od tradičného, často rutinného spôsobu výučby k tvorivo-humanistickému prístupu, ktorý rešpektuje individualitu žiaka.
Aké vedecké prístupy autor využíva pri analýze?
Autor využíva analýzu pedagogickej praxe, výsledky hospitácií, empirické výskumy, ako aj taxonómie a teoretické modely (napr. Bloomova teória, KEMSAK, Kratwohlova taxonómia).
Na čo sa zameriava hlavná časť práce?
Hlavná časť sa podrobne zaoberá konkrétnymi nástrojmi, ako sú vyučovacie metódy, diagnostické postupy a sebareflexia, ktoré pomáhajú učiteľovi riadiť proces učenia efektívne a zároveň humánne.
Ktoré kľúčové pojmy najlepšie definujú obsah?
Kľúčovými pojmami sú humanizácia výchovy, sebareflexia učiteľa, štýly učenia, aktivizujúce metódy a subjektová orientácia žiaka.
Čo autor rozumie pod pojmom "sebareflexia učiteľa"?
Ide o systematický proces, v ktorom učiteľ opisuje, analyzuje a hodnotí svoje pedagogické konanie, aby na základe týchto úvah mohol optimalizovať svoju budúcu prácu so žiakmi.
Prečo je podľa autora dôležité diagnostikovať štýly učenia?
Pretože každý žiak je unikátna osobnosť. Pochopenie toho, ako sa daný žiak najlepšie učí, umožňuje učiteľovi diferencovať prístupy a vyhnúť sa demotivujúcim a neúčinným vyučovacím metódam.
- Quote paper
- Erich Petlák (Author), 2008, Pedagogicko-didaktická práca učiteľa, Munich, GRIN Verlag, https://www.grin.com/document/113667
