Inovácie v súčasnej didaktike

INOVÁCIE V SÚČASNEJ DIDAKTIKE

Erich Petlák

Na úvod môjho vystúpenia poznamenávam, čo som uviedol v úvode našej publikácie (Petlák, E. a kol., 2005), že didaktiku považujem za najviac a najdôkladnejšie rozpracovanú pedagogickú disciplínu. Pravdaže, v žiadnom prípade to neznamená, že už nemá čo rozpracúvať a dotvárať. Skôr naopak, a preto som si vybral tému o inováciách v súčasnej didaktike. Uvedomujem si náročnom a zložitosť témy, pretože celé 20. storočie je, z pedagogického pohľadu, storočím mnohých inovácií v pedagogike a v didaktike, a tak vlastne stojím pred problémom, čo z množstva rokmi pertraktúvaných oblastí vybrať alebo zdôrazniť. Realita je taká, že problematika inovácií je a bude aj v 21. storočí naliehavejšia a predpokladajme, že aj razantnejšia ako doposiaľ. Problematika inovácie súčasnej didaktiky pre mňa osobne nespočíva v hľadaní čohosi nového, ale predovšetkým v tom ako to, čo je rokmi označované za inovatívne, preniesť do reálneho výchovno-vzdelávacieho procesu.

Ak by sme (myslím na nás tu prítomných) mali zaujať stanovisko k tomu, či sa didaktika inovuje, či a v čom napreduje určite by sme sa rozdelili najmenej do dvoch skupín – jedna by zastávala a dôvodila všetkým tým čo progresívne sa v didaktike udialo, iná by mala naporúdzi dostatok príkladov a „dôkazov“ o pomalom napredovaní a pomalých inováciách v didaktike. Pravdaže, otázka takto nestojí. Dichotomický pohľad a dichotonomické hodnotenie je súčasťou všetkých vedeckých úvah a názorov, ktoré pomáhajú ďalšiemu rozvoju vedy. Preto v zmysle naznačeného a v zmysle zamerania dnešnej medzinárodnej konferencie sa zamýšľam nad vybranými otázkami inovácií v didaktike.

Prvou oblasťou, ktorú chcem zdôrazniť je súhrn činiteľov podmieňujúcich inovácie v didaktike. Ide najmä o nasledovné:

1. Ostatné desaťročia a aj súčasné roky sú charakteristické ako obdobie búrlivého rozvoja vedy a techniky. Rast vedecko-technických poznatkov je taký veľký, že všeobecne uznávame, že škola už nemôže zabezpečiť osvojenie tohto množstva poznatkov.
2. Nové poznatky ľudstva kladú celkom iné a nové požiadavky na funkciu školy, na jej metódy a ciele, ale aj na formy hodnotenia vedomostí žiakov.
3. Aj keď to už hovoríme desiatky rokov treba stále pripomínať (a kritizovať), že v školách prevláda tradičný encyklopedizmus, memorovanie a verbálne vyučovanie.
4. Napriek už spomenutému rozpracovanie nových a efektívnych vyučovacích metód škola ostáva stále pri tradičných metódach a len veľmi pomaly sa v nej presadzuje novátorstvo a inovácie.
5. Trvalým a závažným problémom školy je, že svoju činnosť orientuje len málo na budúcnosť, ale predovšetkým na to, aby hodnotila momentálne aktuálne výkony žiakov. Inak povedané dominuje didaktika pamäti.
6. Aj napriek tomu, že škola uznáva individuálne osobitosti žiakov, uznáva vplyv prostredia a pod., v reálnej výchovno-vzdelávacej praxi sa individualita (nadaní, priemerní, slabí žiaci), ale aj vplyv prostredia rešpektuje len veľmi málo, nedostatočne.

Pod vplyvom týchto problémov, s ktorými sa škola nemôže vyrovnať, ale snaží sa vyrovnávať, v didaktike sú veľmi výrazne frekventované pojmy: moderné, progresívne, netradičné, inovatívne a pod. Som si vedomý, že nie je možné vyčerpať obsah a zámery týchto a ďalších súvisiacich pojmov, a preto len pripomeniem, že spravidla sa zameriavajú na tieto oblasti:

- výber cieľov vzdelávania (čo vybrať a ako usporiadať z neustále sa rozširujúceho poznávania ľudstva),
- formulovanie cieľov vzdelávania (výber a usporiadanie v školských dokumentoch, napr. kurikulum),
- formulovanie cieľov vyučovania a učenia sa žiakov (čo si majú osvojiť, čo majú vedieť, pričom cieľom vyučovania a učenia nemôžu byť len vedomosti),
- formulovanie a uplatňovanie didaktických zásad v meniacich sa podmienkach vyučovania, ale aj hľadanie nových vyučovacích zásad (súčasné a budúce multimediálne pomôcky a techniky budú veľmi významne ovplyvňovať súčasné didaktické zásady, napr. názornosť, spájanie teórie s praxou atď., integrované predmety si zasa budú žiadať inováciu napr. medzipredmetových vzťahov a pod.),
- eliminovanie sprostredkujúcich, transmisívnych vyučovacích metód a rozvoj aktivizujúcich metód a foriem výučby vedúcich nielen ku konkrétnym vedomostiam, ale aj k dôslednejšiemu využívaniu vyučovacích stratégií (problémové vyučovanie, skupinové vyučovanie, projektové vyučovanie ...),
- hľadanie metód a foriem výchovno-vzdelávacej práce vedúcich k rešpektovaniu, individuality osobnosti, no súčasne aj vytvárajúcich všetky predpoklady pre jej všestrannú realizáciu. (Realizácia vyučovania nemôže byť univerzálna, ale musí byť vždy zameraná na konkrétnu, reálnu osobnosť, na jej talent, tempo, temperament - „TTT.“)

Uvedené vymedzenie inovatívnych či moderných prístupov, ako som ich uviedol, nevyčerpáva všetky možné aspekty. Je tomu tak preto, lebo každý jav, každú oblasť výchovno-vzdelávacieho procesu je možné inovovať a špecifikovať na ďalšie „drobnejšie inovácie:“ Výstižnejšie ja azda vyjadrenie permanentne inovovať, čo súvisí s neustálym rastom, napr. pedagogicko-psychologických poznatkov (napr. pre ostatné roky je z tohto pohľadu pre nás opätovne po viacerých rokoch inovatívne napr. učenie J. Piageta o konštruktivizme), ale aj meniace sa podmienky vyučovania (napr. zavádzanie multimediálnych techník a prostriedkov do výučby).

Takto by som mohol vymenúvať celý rad oblastí, na ktoré sa musí orientovať didaktika súčasnosti a budúcnosti. Vedúcou ideou pri všetkých úvahách však musí byť záujem prejsť od didaktiky pamäti k didaktike myslenia a tvorivosti.

V súvislosti s uvedeným treba uviesť aj to, že vonkoncom nejde o jednoduchú úlohu, pretože sme svedkami viacerých predstáv o škole budúcnosti. Názory, ktoré prinášajú rôzne štúdie možno zhrnúť nasledovne:

- škola s jej terajšími metódami a formami vyučovania bude pretrvávať ešte viac rokov,
- škola sa v priebehu najbližších rokov zásadne zmení, budú v nej prevládať tvorivé metódy a formy výchovno-vzdelávacej práce,
- škola sa zmení a multimediálne prostriedky v nej budú zohrávať významnú úlohu,
- škola sa zmení tak, že bude poskytovať len základné vedomosti a jej činnosti budú dopĺňať ďalšie výchovno-vzdelávacie centrá,
- škola bude postupne zanikať, jej úlohy a funkcie bude postupne preberať rodina a iné (napr. súkromné) vzdelávacie ustanovizne,
- vzdelávanie bude zabezpečované prevažne multimediálnymi technikami.

Uvedené je skutočne len sumarizáciou názorov objavujúcich sa v názoroch pedagógov, psychológov, no najmä futurológov. Pravda, pohľad na uplynulých sto rokov nevyvoláva prílišný optimizmus. Ako sme naznačili už okolo roku 1900 a neskôr sa predpokladali priam prevratné zmeny v školách, ale realita bola a je iná. Bolo by však chybou rezignovať a nehľadať možnosti sústavného napredovania.

Pre komplexnosť treba pripomenúť všeobecné tendencie rozvíjania a zdokonaľovania vzdelávania, ktoré zdôrazňuje aj Biela kniha Európskej únie (1999). Súčasné a budúce vzdelávanie musí položiť dôraz okrem iného na tieto oblasti:

Humanizáciu - treba vnímať z dvoch hľadísk.

1. Výchovou a vzdelávaním zabezpečiť rozvoj osobnosti – t. j. hľadať a pracovať takými metódami, ktoré zabezpečia rozvoj jedinca, teda budú voči nemu humánne.
2. Všestranný rozvoj jedinca, podľa jeho možností a schopností, má humanizujúci rozmer v tom, že ho pripraví na začlenenie sa do spoločnosti, ktorá má v 21. storočí prívlastok učiaca sa spoločnosť.

Integrácia je významným pojmom, no najmä realitou 21. storočia. Integrácia vedy, integrácia rôznych výrobných technológií, ale aj integrácia obsahu vzdelávania (syntetické či integrované predmety), ale aj integrácia školského a mimoškolského učenia sa stávajú významnou realitou. Mimoškolské vzdelávanie bude v budúcnosti zohrávať významnú úlohu. Vedomosti získané multimediálnymi technikami, e-mailovou komunikáciou medzi ľuďmi, ale aj inštitúciami poskytujúcimi informácie a pod., budú značne pôsobiť na vyučovanie. Možno to ani nie je zveličenie ak povieme, že v minulosti žiak vedel iba to čo mu poskytol učiteľ a učebnice. A dnes?

Globalizácia je ako integrácia pojmom i realitou 21. storočia. Z hľadiska vzdelávania to znamená, že človek už nebude pripravovaný len pre tú-ktorú krajinu alebo oblasť. Človek 21. storočia sa musí vyznačovať tým, že rozumie svetu, chápe tendencie jeho vývinu, uvedomuje si, že ľudia a krajiny sveta sú čím ďalej tým viac spojené a prepojené v rôznych oblastiach – výroba, veda, umenie, šport, ale aj ochrana života a sveta pred ekologickými katastrofami, aktuálne je povedať, že aj pred terorizmom a pod. Z tohto vyplývajú pre výchovu a vzdelávanie, no predovšetkým pre výchovnú funkciu školy, dôležité a významné úlohy.

Spolupráca a kooperácia sú už dnes samozrejmou súčasťou nášho života. Vo vzťahu k vyššie uvedenému (integrácia, globalizácia), ale aj z uvedomovania si ďalších skutočností (napr. socializácia) je potreba prípravy žiakov na spoluprácu a kooperáciu už v škole viac ako samozrejmá. Projektové vyučovanie, skupinové vyučovanie, kooperatívne vyučovanie musia byť v školách využívané oveľa viac ako doposiaľ.

Mobilita, ktorá sa tiež stáva veľmi aktuálnou, vyžaduje od školy, aby dobre pripravila jedinca na život v meniacom sa svete. Okrem dobrých základných vedomostí, ktoré sú predpokladom ďalšieho získavania nových vedomostí, škola súčasne vytvára predpoklady pre „širší profil“ svojich absolventov. Tí sa stávajú mobilnejší, dokážu sa prispôsobovať meniacim sa požiadavkám, sú schopní rekvalifikovať sa a pod. Už dnes sme svedkami rôznych rekvalifikácií a získavania certifikátov. Človek, ktorý je pripravovaný na možné zmeny sa ľahšie adaptuje, chápe potrebu zmien, je schopný udržať a na trhu práce.

[...]